Neprehliadnite:

Moje osobné postrehy a zážitky z inštruktorského kurzu (časť II. – prax naša (ne)každodenná -:)

V predchádzajúcej časti som sa venoval pomerne neutešivému stavu učebných osnov a plánov pri teoretickej príprave na inštruktorskom kurze, obzvlášť v predmetoch Pedagogika, Psychológia a Rétorika. Dnes by som chcel nadviazať na I. časť ďalšou, v ktorej sa krátko zameriame na konkrétne praktické a odborné témy. Tie nasledujú hneď po úspešnom absolvovaní testov. Ak záverečný test neabsolvujete, je koniec a ide sa domov s plánom na opravný termín.

Ešte v úvode spomeňme, že predseda skúšobnej komísie p. Rohál neskúšal naoko. Mnohých budúcich inštruktorov si pekne rozobral, občas rovno až na šrubky (dvaja účastníci skúškou neprešli). Skúška z odborných predmetov má podľa zákona pozostávať z modelovania vzdelávania. A táto definícia je tak trochu kameň úrazu – v zákone totiž nie je presne definované, či má byť modelovanie ukážkou organizačnej schopnosti inštruktora – teda navrhnúť hodinu, témy, pripraviť pomôcky a zručne lektorsky to predviesť – alebo malo ísť o skúšku odborných znalostí z predpisov, konštrukcie, údržby, bezpečnej jazdy atď. Ide totiž o to, že výraz ,,modelovanie“ zaváňa organizačným aspektom, avšak p. Rohál skúšal odborné témy. Pritom ešte v rámci prípravy na skúšky na našom kurze boli preferované schopnosti používať počítač, online zdroje, učebnice a nacvičovali sme lektorské vystúpenie.

Čiže – bolo by super, keby sa budúci inštruktori vedeli jasnejšie zorientovať ešte počas kurzu, na čo sa vlastne pripraviť. Je totiž jasné, že absolvovaním inštruktorského kurzu celá príprava na profesiu zďaleka nekončí, ale skôr naopak – iba začína. Inštruktor sa totiž musí v praxi naučiť nielen odborné a legislatívne témy, ale aj organizáciu a rozvrh vyučovania, lektorské vystúpenie, jazdu so žiakmi atď. a to si vyžaduje oveľa oveľa viac času a praktických skúseností, než len samotný kurz. Možno rok-dva aspoň na základný level.

,,Toto je spojená nádoba a výzva, nech prichádzame k inštruktorom odkiaľkoľvek: skúsený vodič z povolania, alebo podobný odborník a praktik bude bez schopností vzdelávať rovnako málo zdatný inštruktor, ako dobrý teoretik a lektor, ale bez akejkoľvek praxe.“

Po absolvovaní modelovania nastal čas na praktickú jazdu. Tejto časti skúšky som však už neporozumel vôbec. Mali sme vykonať skúšobnej jazdu na vozidle najvyššej skupiny, ku ktorej sme žiadali inštruktorský preukaz. A to je čudný kameň úrazu II. – každý inštruktor je totiž už minimálne tri roky držiteľom vodičského oprávnenia príslušnej skupiny. Čiže skúšku z vedenia vozidla absolvoval, keď si robil vodičák. Načo tento úkon opakovať znovu? Nič to síce nevzalo, ale ani nič nedalo. Namiesto tejto duplicitnej skúšky z jazdy by bolo pre budúcu inštruktorskú prax oveľa významnejšie, keby si inštruktori vzájomne robili inštruktorov a tak nacvičovali na jazde inštruovanie žiaka autoškoly. A táto schopnosť sa následne skúšala na skúške inštruktora. Viacerí z nás boli bez priamej vodičskej praxe, najmä na vyššie skupiny a tak vyzerali aj naše skúšky. Skrátka – chce to prax, prax a ďalšiu prax. A vzdelávanie sa. Toto je spojená nádoba a naša výzva, nech prichádzame k inštruktorom odkiaľkoľvek: skúsený vodič z povolania, alebo podobný odborník a praktik bude bez schopností vzdelávať rovnako málo zdatný inštruktor, ako dobrý teoretik a lektor, ale bez akejkoľvek praxe. Trúfam si povedať, že inštruktor autoškoly je práve z tohto dôvodu jedna z najťažších vzdelávacích profesií vo vzdelávaní dospelých vôbec (mám na mysli dobrého inštruktora, nielen zamestnaním inštruktora, či držiteľom preukazu inštruktora…).

Vo vyhodnotení celej skúšky nás p. Rohál naozaj nešetril. V zásade si myslím, že cieľom jeho ostrého hodnotenia bolo vzpružiť nás, aby sme na sebe ďalej pracovali. Povedzme si pravdu – bolo to oprávnené. Avšak ruku na srdce by si mala dať aj komora – nemať žiadne inštruktorské učebnice, žiadne priame podklady pre teóriu odborných a už vôbec nie humanitných predmetov, spoliehať sa na nejaké voľne pohodené zdroje na nete (zákony) alebo učebnice pre žiakov autoškôl, memorovať z testov zastaralé vzdelávacie koncepty a iné typy situačných samopríprav, to je v podstate živná pôda pre rozvláčnu, neistú, nekoncepčnú a v konečnom dôsledku nekompetentnú prípravu budúceho inštruktora nielen na inštruktorské skúšky, ale aj do inštruktorskej praxe.

Inštruktor autoškoly je človek, ktorý učí neznámych (a často ešte len polodospelých ľudí), presúvať tony železa pomedzi iné tony železa na spoločnej asfaltovej ceste. To nie je sranda. A inštruktorská príprava k tejto ,,nesrande“ ešte naozaj má čo doháňať.

Jaroslav Verlík

Pridať komentár

vaša emailová adresa nebude zverejnená.